Hotelblog

Keďže Návrh zákona je dlhý a komplikovaný, pokúsim sa prerozprávať ho zrozumiteľným jazykom.

Úvod do histórie:

V zahraničí existujú približne od polovice minulého storočia organizácie, ktoré sa starajú o turizmus na miestnej úrovni (obce a ich zoskupenia - klastre) a úrovni regiónov (napr. žúp). Napríklad v Rakúsku každý podnikateľ, ktorý nejakým spôsobom môže profitovať z turizmu (od hotelierov až po opravára bicyklov) je zo zákona (z roku 1954!) povinne členom združenia turizmu a prispieva na jeho chod percentom zo svojich ziskov. Takéto združenie napr. v Štajersku má viac ako 5000 členov a primerane k tomu peňazí. Obvyklým ďalším zdrojom v Európe je poplatok za prenocovanie, resp. kúpeľný poplatok.

Niekde v deväťdesiatych rokoch bola blízko pri vláde skupina ľudí z turizmu. Snažila sa zaviesť systém aj u nás. Prichystala návrh zákona o združeniach cestovného ruchu a navrhla spôsob ich financovania z poplatku za prenocovanie. Skupinka sa spojila so ZMOS aby návrh presadila. Prešiel iba poplatok za prenocovanie, ktorý vyberala obec a určovala jeho výšku. Neskôr bol poplatok rekvalifikovaný na daň a stal sa súčasťou rozpočtu obce. Nikde nie je napísané, že ho musí použiť na rozvoj turizmu a obce to tak aj berú. Zatiaľ iba niekoľkí najosvietenejší starostovia vedia, že podpora turizmu nie je iba obnova fasád na námestí.

Združenia sa prelobovať nepodarilo. Od vtedy sa snažilo MH pretlačiť vznik zákona o združení niekoľkokrát. Asi najlepšie bol pripravený návrh za ministrovania p. Ruska, odvtedy bol stále okliešťovaný, až ten posledný vlastne nehovoril vôbec nič. Oprávnene bol jeho návrh kritizovaný všetkými pripomienkujúcimi ministerstvami aj ZMOSom. Kuloárne stanovisko MH bolo, že ZMOS bráni rozvoju turizmu tým, že bojkotuje návrh zákona. Skutočnosť je taká, že stav, v ktorom je turizmus na Slovensku dnes je vo veľkej miere zásluhou neschopnosti MH priniesť a presadiť koncepčné a systémové zmeny.

ZMOS reagoval na kritiku tak, že sa sám podujal zostaviť návrh zákona o turizme. Návrh sa inšpiroval štruktúrami existujúcimi v zahraničí s prihliadnutím na ich výsledky. Nevymýšľa nič nového. V priebehu tvorby bol priebežne pripomienkovaný spoločnou expertnou pracovnou skupinou (SEPS) zo zástupcov ZMOS, VÚC a branže v zastúpení ZHR SR, BHA (Bratislavská hotelová asociácia), SACKA a iní. Návrh zákona prešiel konsenzom všetkých strán, aj keď bolo nutné veľa vysvetľovať a meniť. To je silná stránka návrhu a ojedinelý postup v zákonodarstve. Zákony zriedkakedy vznikajú zospodu, iba výnimočne sa na jeho príprave podieľajú tí, ktorých sa zákon týka.

Slabou stránkou Návrhu zákona je to, že zatiaľ nie je doplnený dôkladnou makroekonomickou analýzou jeho dopadu. To má niekoľko dôvodov. Prvým je, že SEPS ani ZMOS nemala prostriedky na to, aby analýzu zaplatila. Druhým je, že na takúto analýzu chýbajú potrebné údaje. Nemáme prieskumy o tom, koľko tu máme turistov (jednodenný turizmus je úplne ignorovaný) a koľko tu nechajú peňazí. Nevieme teda vypočítať, aký je ekonomický prínos turizmu u nás. (Touto komplexnou témou sa budem zaoberať inokedy). Ale odborný odhad by bol aj tak lepší ako nič. Mimochodom, potrebné údaje by malo tiež zabezpečovať MH. Návrh zákona ZMOS pred niekoľkými týždňami odovzdal MH, aby dopracovalo jeho legislatívne, paragrafové znenie.

Čo hovorí návrh zákona:

Návrh zákona hovorí o zriadení profesionálnych marketingových organizácií, ktoré by manažovali zážitok návštevníka v destinácii. Najprv by mali vzniknúť Rady pre turizmus, ktorých úlohou bude riadiť turizmus v destinácii. Rada bude zložená 1:1 so zástupcov samosprávy (najlepšie starostov, resp. poslancov) a zástupcov branže územia. Členstvo v Rade má byť nehonorované. Členovia by sa mali navzájom strážiť, aby nedošlo ku klientelizmu. Postup, akým delegujú samosprávy a branža členov nie je určený. Skúsenosti vravia, že by tam mali byť malí aj veľkí hráči a prierezovo by mali byť zastúpení ubytovatelia, reštaurácie, sprievodcovia, atraktivity, kultúra, dopravcovia atď.

Prostredníctvom Rady môže branža aj samospráva uplatniť svoj vplyv na rozvoj turizmu. Samospráva by mala premietnuť ciele do územného plánu resp. generelu turizmu, môže žiadať o granty, hľadať investorov pre schválené podnikateľské zámery. Branža by mala udržať drive a priniesť know-how - na rozdiel od samosprávy je na výsledkoch priamo zainteresovaná. Rada má zriadiť svoj výkonný orgán: Organizáciu destinačného manažmentu (DMO). Aby ich nebolo zbytočne veľa, zákon určí počet prenocovaní, ktoré musí dosiahnuť územie spravované DMOčkou. Obce a podnikatelia sa teda budú musieť spojiť, aby dosiahli tento limit. Zároveň by nemali byť príliš veľké, aby boli manažovateľné. Ak splnia všetky náležitosti, Rada aj DMO budú zaregistrované podľa tohto zákona. To je podmienkou pre ich podporu. Registrovať bude MH.

DMO bude profesionálna marketingová agentúra, teda nie úradníci. Ľudské zdroje, úroveň know-how a financie DMO by mali byť porovnateľné so zahraničnou konkurenciou. Zákon neurčuje jej právnu formu, ale DMO by mala podnikať a zisky vracať späť do rozvoja turizmu. DMO má pripraviť analýzu potenciálu, určiť ciele a prostriedky, ktorými ich dosiahne, teda Stratégiu rozvoja turizmu, vrátane rozpočtu a harmonogramu. Ciele majú byť merateľné, hlavne zvýšiť počet návštevníkov, prenocovaní a výdavkov návštevníkov.

Súčasťou úloh DMO bude aj manažovať kvalitu a vzdelávať. Rada bude schvaľovať Stratégiu, rozpočet a jeho čerpanie, audit alebo výročnú správu DMO, a bude kontrolovať jej hospodárenie. Činnosť DMO Nebudem sa veľmi rozpisovať, je toho príliš veľa. Napíšem iba základ, ostatné hľadajte na stránkach DMO v zahraničí.

• strategické plánovanie
• formovanie/tvorba produktu (ponuky destinácie)
• komunikácia s návštevníkom pred, počas a po návšteve, informácie (TIKy by mali ísť pod DMO)
• marketing a predaj produktu
• manažment kvality služieb
• transfer know-how

Lokálna DMO by sa mala starať hlavne o produkt a jeho marketing a predaj. Z miestnej úrovne sa ťažko presadí na európskych trhoch, na to nebude mať peniaze (výnimkou je napr. Bratislava, Piešťany a kúpele vôbec, pretože majú špecifickú klientelu). V marketingu by sa mali orientovať na lokálne a blízke trhy a pochopiteľne biť sa s lokálnou konkurenciou o zahraničného zákazníka, ktorý tu už je. Inak je tomu na regionálnej úrovni (regionálne DMO na úrovni VÚC), kde okrem vecí ako značenie chodníkov, tabúl pri ceste a pod. (čo asi vyjde lacnejšie, keď sa to robí spolu) by mali ísť peniaze hlavne na propagáciu na zahraničných trhoch. Propagovať by mali ponuku celého kraja, pochopiteľne v spolupráci s lokálnymi DMO. Teda na úrovni regionálnych DMO by mali vzniknúť akési malé SACRy. Napr. bratislavský kraj a Bratislava má cieľové trhy iné, ako Tatry a mali by sa na ne sústrediť. To sa nedá zo štátnej úrovne. Propagácia štátu ostane na bedrách SACR.

Všetky DMO aj Rady budú spolupracovať vo vertikálnej aj horizontálnej línii. Financovanie DMO Financovanie vychádza z myšlienky, že prispievať by mal každý, kto profituje. Financovanie je viac zdrojové:

• daň za prenocovanie
• členské príspevky branže
• príspevok štátu
• vlastné zdroje

Hlavným zdrojom je daň za prenocovanie. Odzrkadľuje výkonnosť lokálnej ekonomiky turizmu. Je to spravodlivé, lebo sa peniaze vracajú tam, kde boli vytvorené. Úlohou branže bude presvedčiť neplatičov, ktorých je podľa odhadov niekde až 70%, aby platili. Zmenší sa tak podiel šedej ekonomiky. Výška členských príspevkov branže nie je v návrhu zatiaľ určená. V zahraničí dosahuje obvykle cca 1/10 - 1/5 rozpočtu DMO. Je to pochopiteľné, pretože hotel už vyberá daň za prenocovanie, čo zvyšuje jeho cenu. Argument, že daň platí návštevník, nie hotel, nie je relevantný, pre hotel je to jednoducho ďalší vstup. Výšku členských príspevkov nie je jednoduché určiť zhora. Museli by sme sa dostať do daňových priznaní firiem, ktoré podnikajú v turizme. Ak firma ale podniká aj inak, nebolo by to fér. Aj tak by bol najčistejší spôsob odvíjať to z daňového priznania. Niečo ako 2%, ale povinné pre turistické OKEČ. Neviem však posúdiť, či je to priechodné. Pre subjekt je to výdavok na marketing a musí byť odpočítateľnou položkou (členské v združení ním zatiaľ nie je). Iná možnosť je stanoviť výšku členského príspevku podľa počtu postelí a odstupňovať to podľa kategórie. Nebolo by spravodlivé, keby kemping platil toľko čo 5* hotel. Cestovky a iní by mohli platiť podľa počtu zamestnancov. Aj tu ale vznikajú otázky: od čoho sa bude odvíjať príspevok dopravcov? Prepravujú z A do B a nedá sa povedať, koľko majú platiť v A, koľko v B a koľko na spojnici. Pritom dopravcovia, vrátane železnice, autobusov a letísk by mali participovať: veľkú časť pasažierov tvoria turisti. Aj keď nie je jasná jednoznačná cesta, otázka je riešiteľná.

DMO by asi nemalo byť združením. Majú to byť profíci a DMO má podnikať, zahraničné skúsenosti ukazujú, že to zvyšuje ich akcieschopnosť a efektivitu vynaložených prostriedkov (ROI). Teda na úrovni destinácií by mali vzniknúť združenia podnikateľov v turizme, ktoré budú vlastne iba zbierať peniaze pre DMO, kooptovať svojich zástupcov do Rady a tlačiť na DMOčky aby za ich peniaze robili efektívne. Aby si DMO mohlo iba robiť svoju robotu a nie komunikovať s členmi (takto to je napr. v Berlíne, kde si DMO dokáže zarobiť cca polovicu z rozpočtu). Dá sa to ustáť napr. v klastri Liptov, kde sú zatiaľ iba veľkí hráči, ale raz budú musieť prijať aj malých a tí majú často iné záujmy. Nechcem vidieť tie členské schôdze a valné zhromaždenia s 3000 subjektmi (aj v Rakúsku sú iba formálne, to je slabá stránka ich komplikovaného systému).

Tretím zdrojom príjmu je štátny príspevok. Podľa návrhu zákona by mal štát dať toľko, koľko tvorí súčet vybranej dane a členských príspevkov. Podľa prepočtov, ktoré sa opierajú o Bratislavu, by sa tak rozpočet mal dostať na úroveň konkurencie.

Štvrtým zdrojom sú vlastné zisky. (V Berlíne si DMO dokáže zarobiť cca polovicu z rozpočtu 17 mil. Euro). DMO môže určiť, do čoho pôjdu peniaze. Na lokálnej úrovni by mali mať možnosť investovať do produktu a starať sa o jeho marketing a predaj. Ak teda zriadia atraktivitu (napr bikepark) a budú ju prevádzkovať, zisky pôjdu do kasy DMO.

Obvyklé ďalšie príjmy sú provízie za predaj napr. ubytovania, dopravy, balíčkov, sprievodcovských služieb a pod., plus príjmy za predaj reklamného priestoru. Na regionálnej úrovni (VÚC) môžu byť príjmy generované napr. z účastníckych poplatkov subjektov na výstavách, ktoré DMO navštívi. Keďže regionálne DMO nemajú daň z prenocovania ani členov, ani žiadnu inú daň ktorá by mala súvis s výkonnosťou turizmu, každé DMO v ich teritóriu im odovzdá 15% zo súčtu dane a členského. Transfer know-how Odborníkov na destinačný marketing bude treba vychovať. Tu je možná cesta vo využití marketérov, ktorých budú prepúšťať firmy v kríze a tých, ktorí sa budú vracať zo zahraničia. Bude treba začať školeniami, najlepšie so školiteľmi zo zahraničia, so stážami v zahraničí a so školstvom, kde o destinačnom manažmente tiež neučia. Ideálne by bolo začať založením špecializovanej dennej aj postgraduálnej školy. Bude treba vzdelávať aj samosprávu. Viem si predstaviť, že sa bude iba ťažko lúčiť s daňou za prenocovanie. Je orientovaná na občana a musí začať vidieť turistu, ktorý je zdrojom obživy. Treba chápať, že je to investícia do rozvoja. Samospráva potrebuje zväčša tiež získať skúsenosti s čerpaním fondov, ktoré by mohli veci zmeniť. xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Toto sú základné princípy. Návrh hovorí aj o vedení registrov pamiatok, spoločnej databáze atraktivít a podujatí, tvorbe fondu údržby, ktorý môže financovať napr. verejné záchody a pod. Návrh má prechodné ustanovenia, ktoré hovoria o postupnom nábehu. Kto má záujem ponoriť sa hlbšie, návrh nájdete na týchto stránkach.

Pripravenosť na zákon

Zákon zavádza systém, umožňuje vznik organizácií, ktoré sú v Európe štandardom. Je nevyhnutné prijať ho čím skôr, lebo bez systémových zmien sa turizmus nerozbehne. Turizmus treba decentralizovať, musia ho riadiť odborníci - nie úradníci - a potrebuje naliať peniaze nie len z fondov do nových hotelov a aquaparkov. Zmenu je cítiť vo vzduchu. Kríza vytvára napätie, kde sa zmeny ľahšie presadzujú. Prepúšťanie ľudí vytvára sociálne napätie, ktoré sa nebude dať dlho ignorovať. Vznikajú klastre, médiá sa začínajú o turizmus viac zaujímať. ZMOS je silný hráč a hľadá partnerstvá. Je to na dobrej ceste. Už nemôžeme ďalej čakať: konkurencia je míle pred nami a turizmus na Slovensku je na kolenách. Vypracovaním návrhu zákona ale nič nekončí. Bude treba ho presadiť.

Nebude to ľahké z týchto dôvodov:

• Verejná správa, teda vláda, ministerstvá ani samosprávy si zatiaľ nie sú vedomé významu turizmu. Keby sme mali makroekonomickú analýzu (aspoň odborný odhad prínosu), získali by sme argumenty. Ale dá sa oprieť o výsledky krajín s podobným potenciálom, aký má Slovensko a spraviť odborný odhad.
• Návrh vytvára nárok na štátny rozpočet a v čase krízy sa vláda snaží šetriť. Prijala rezolúciu, že neprijme žiadny zákon, ktorý bude zaťažovať štátnu kasu.
• Turizmus nemá v politike krstného otca. P. Veteška bol jediný, ktorý mal o turizmus záujem. Žiadny z politikov si dodnes neosvojil o turizme dostatok vedomostí a nezačal presviedčať vládu o jeho dôležitosti a o tom, že samé od seba to nepôjde. Očakávame od vlády, že pomenuje takého človeka.
• Branža nie je zjednotená a konsolidovaná. Profesijné organizácie sú formálne, nekomunikujú riadne s členmi, ani medzi sebou navzájom. Prakticky neexistuje spolupráca a „jednotný front“ na lokálnej, ani vyšších úrovniach.
• Turizmus nemá zástupcu z branže. Za politikou stoja lobisti, ktorí presadzujú záujmy svojej skupiny. Sú to zväčša priemyselníci. Turizmus je zložený z malého a stredného podnikania, veľkí hráči tu chýbajú. Turistická branža nemá svojho reprezentanta. Tzn. keby aj niekto z vlády chcel hovoriť s niekým z branže, takýto človek nie je identifikovateľný. Takýto človek by mal mať podporu branže a znalosti problematiky, ale aj nejakú váhu, politický kredit, tzv. výtlak. (Možno by to mohol byť niektorý z riaditeľov veľkých cestoviek, tých ale príjazdový turizmus málo zaujíma: žijú z predaja zahraničných zájazdov. Slovensko pre nich začne byť zaujímavé, keď Slováci budú chcieť dovolenkovať doma a keď sa sem pohrnú zahraniční.) Branža by mala hľadať a pomenovať svojho lídra.
• Branža ani samospráva nemá dostatok vedomostí. Každý do turizmu hovorí ako do futbalu, ale je to vedecká-marketingová disciplína, kde napr. technológie na webe menia nákupné správanie a biznis modely cca každé 3 roky. Ak nie ste na tepe doby, strácate zákazníka. Európsky návštevník keď si otvorí stránky našich subjektov musí mať pocit že je v minulom storočí.
• Spolupráca verejného a privátneho (PPP) u nás nie je dostatočne rozvinutá. Branža sa pozerá na samosprávu s nedôverou.
• Prínos zavedenia zákona sa objaví v horizonte najskôr 2-3 rokov. Bude treba školiť, zriadiť Rady, DMO, zlepšiť činnosť združení, vychovať odborníkov...

Čo môže urobiť branža

Zjednotiť sa, dohodnúť sa a držať spolu.

Vytvoriť komunikačné kanály a šíriť informácie.

Zakladať lokálne bunky, napr. ZHR, hovoriť s poslancami, samosprávou. Žiadať zmenu a aktívne sa na ňu pripravovať. Vznikajúce klastre by mali spolu žiadať o podporu. Tá by mala prednostne ísť tam, kde sú na to najlepšie pripravení, kde sa stretá prirodzený potenciál s kapacitou, teda s vôľou samosprávy aj podnikateľov, know-how a ľudskými zdrojmi potrebnými k efektívnemu štartu. Elegantne by to išlo z fondov, ktoré treba znovu otvoriť. Už zajtra by tak mohli vzniknúť laboratóriá, kde sa môže odskúšať funkčnosť navrhovaných zmien.