Dodávatelia
ZHRSR sa usiluje zamiesť na poli autorských práv
ZHR SR sa v rámci svojich aktivít angažuje aj v legislatívnej príprave a prenose informácií. V poslednom roku sa ukázalo, že aj legislatíva i prax v oblasti ochrany autorských práv je na Slovensku absolútne nevyhovujúca, a to pre všetky zúčastnené strany. Stručne a po lopate povedané, za každý televízny a rozhlasový prijímač na každej jednej izbe i v reštaurácii, za hudbu počas animačnej akcie alebo firemného podujatia treba odviesť autorské odmeny, resp. náhrady odmien kolektívnemu správcovi.
Oprávnenie na ich vyberanie a následné prerozdelenie autorom, interpretom, režisérom, choreografom, kameramanom a ďalším tvorcom programov udeľuje Ministerstvo kultúry SR. Neurčuje však, v akej výške si autorské odmeny(resp. náhrady odmien) správca stanoví, ani ako má celá organizácia platenia vyzerať. A tak sa postupne objavujú ďalší štátom oprávnení správcovia, preukazujúci sa splnomocnením, že zastupujú tú a tú časť umeleckej sféry. Pôsobí tu Slovgram, SOZA, LITA, OZIS. Stačí, keď sú tvorcovia programov nespokojní s prerozdelením vybraných autorských odmien a už si ďalšie a ďalšie skupinky vymôžu udelenie oprávnenia.
Zväz hotelov a reštaurácií SR (ani jeho členské zariadenia) sa samozrejme nebráni svojim zákonným povinnostiam, aj keď predovšetkým dnes, v čase hospodárskych červených čísiel nie je jednoduché všetky finančné povinnosti splniť. Problém ale spočíva v tom, že správcov sa môže teoreticky objaviť hocikoľko a že ich sadzobníky sú vytvorené podľa ich vlastných predstáv.
„Bránime sa proti tomu, aby sa naplnila skutková podstata bezdôvodného obohacovania,“ vraví právnik ZHR SR JUDr. Ladislav Siranko a objasňuje, že tzv. verejný prenos (o ktorom napokon v spore španielskej hotelovej siete Raffaell Hotels so španielskymkolektívnym správcom SGAE hovorí aj Európsky súdny dvor) nemôže existovať v izbách, ktoré sú neobsadené.
Člen Predstavenstva ZHR SR Ivan Banič (riaditeľ hotela Tatra v Bratislave), ktorý sa touto problematikou zaoberá, k tomu dodáva: „V dnešnej situácii je už päťdesiatpercentná obsadenosť hotela veľmi dobré číslo a pre mnohých nedosiahnuteľné. Nuž predsa nie je možné platiť za verejný prenos, ktorý vo všetkých neobsadených, prázdnych izbách vlastne vôbec nenastal.“
Do tohto súdka patrí aj nezrovnalosť medzi platením autorských odmienv konferenčných priestoroch a reštauráciách podľa kapacity a nie podľa skutočnej návštevnosti – teda podľa počtu účastníkov, ktorí prenos „skonzumovali.“ Alebo koeficientom z výšky pohostenia na firemných akciách. O takéto bezdôvodné obohacovanie sa snažia kolektívnisprávcovia nielen pri podujatiach, na ktoré hotel či reštaurácia predávajú vstupenky, ale aj pri bezplatných animačných sprievodných programoch hotelov.
Komentáre (0)
.png?1312053659)
